Gruzínsko, za dobrodružstvom po Tusheti highway

Turistami málo navštevovaná oblasť Gruzínska obklopená dvoj a viac tisícovými vrchmi je prístupná len niekoľko mesiacov v roku. Na to, aby ste sa sem dostali, potrebujete jeep a poriadnu dávku odvahy. Jediná prístupná trasa vedie po Tusheti highway, ktorú BBC zaradilo do zoznamu najnebezpečnejších ciest sveta.  Štyri hodiny trmácania sa zákrutami a sedlom Abano v nadmorskej výške 2900 metrov však stoja za to. Prekrásne prírodné scenérie, tradičný pastiersky spôsob život ľudí na horách a dych berúce výhľady sú dôvodom, prečo sa chránené územie Tusheti oplatí preskúmať.

obrazok 


Nádych exotiky

Gruzínsko, tam musí byť krásne! Počúvala som často pred našim odchodom, hoci asi len mizivé promile Slovákov navštívilo túto neprebádanú krajinu, ktorej pohostinných ľudí, pamiatky, či domáce vína môžu vychytené turistické destinácie iba závidieť.

Krajina leží na pomedzí Európy a Ázie, Východu a Západu a presne tento pocit aj máte. Vidíte tu veľa vecí, ako vystrihnutých zo socializmu. No na druhej strane, exotický nádych Ázie, či skôr Orientu v sebe krajina nezaprie, hoci sa hlási k európskym hodnotám.

Takže aj teraz je Gruzínsko pre cestovateľov exotikov a čo je výhoda, pomerne blízkou, ľahko dostupnou, relatívne bezpečnou a cenovo prijateľnou. Nás prilákala turistika. Nie však gruzínsky velikán Kazbeg, ale oblasť Tusheti na severovýchode krajiny.

oblaky Haló, Tusheti

Turistov tu nie je veľa. Hlavnou príčinou je zlá dopravná dostupnosť. Do Omala, hlavnej dediny historickej oblasti Tusheti, vzdialenej asi 70km od mestečka Alvani, sa dostanete za 4 – 5 hodín trmácaním sa po rozbitých a vymletých cestách. Tusheti highway si „užijú“ najmä tí, so slabším žalúdkom. Cesta vedie po úbočiach strmých svahov a sedlom Abano vo výške 2900 metrov nad morom. Do oblasti je možné dostať sa iba 4 mesiace v roku, od júna do septembra, kedy je roztopený sneh a cesta znovu prejazdná. V zime je trasa uzavretá, respektíve neexistuje. Na 8 mesiacov v roku ju pokryje poriadna dávka snehu a je iba jediný spôsob ako sa do oblasti dostať, vrtulníkom. Práve tak dopravujú vojakov na základnu Girevi, kde počas celého roka strážia hranicu s Čečenskom. Ak na nich narazíte, stačí sa nahlásiť a môžete pokojne pokračovať v turistike. Ľudia v oblasti si nažívajú pokojne. Nemajú toho veľa, no o to sú pohostinnejší a dobrosrdečnejší. Podelia sa aj s málom a radujú sa z maličkostí. Na strmých úbočiach pasú stáda oviec a pre turistov prevádzkujú malé rodinné guest housy. Na zimu aj so zvieratami schádzajú do dolín. Väčšina z nich má domy v mestečkách Telavi alebo Alvani, kde začína dobrodružná Tusheti highway.

cesta-do-tuseti

cesta-do-tuseti-2

cesta-do-tuseti-3

uprav (13)  


Tbilisi – Alvani – Omalo

V Tbilisi, hlavnom meste Gruzínska, sme pristáli okolo polnoci. Noc sme strávili na karimatkách v letiskovej hale, odtiaľ sme sa ráno taxíkom odviezli na stanicu Isani. Stretli sme český pár, s ktorým sme mali rovnakú cestu a keď sme zistili, že najbližšia maršutka odchádza až o dve hodiny, sadli sme spolu do taxíka a za 70 lari sa nechali odviezť do mestečka Alvani. Vodič, fajčiac v aute jednu cigaretu za druhou, nám už počas jazdy vybavil odvoz do Omala za 200 lari, takže sme len pohodlne presadli do jeepu. Prvá hodina cesty sa mi nezdala až taká nebezpečná. Míňali sme stáda kráv, oviec, dokonca prasiat. Včelie úle lemovali cestu plnú výmoľov a včelári núkali turistom i domácim sladký med. Postupne sme však začali stúpať, cesta sa kľukatila a jazda sa stala skutočným adrenalínovým zážitkom. Pri pohľade na strmé rokliny len niekoľko centimetrov od kolies nášho auta mi nebolo všetko jedno. Zaujímavé boli aj stretnutia s oproti idúcimi autami na úzkej vozovke. Našťastie, skúsený šofér nemal s ničím problém, očividne poznal cestu takmer naspamäť.Do Horného Omala sme darazili popoludní. S českými kamošmi sme si v guest house dali spoločný obed a keďže oni sa tu rozhodli prespať, rozlúčili sme sa. Vzali sme ešte plné, 20 kilové batohy na plecia a vyrazili do Dolného Omala. Učupeným domčekom z bridlice kraľovala stredoveká pevnosť nad dedinou, Keselo. Ovce a kravy sa tu voľne pásli, desaťročný chlapci cválali na koňoch ako z westernového filmu. Zastavili sme sa na gruzínskom pive a s ostatnými turistami si vymenili informácie. Väčšina z nich mala v pláne podobne ako my, prejsť najznámejší track a to z Omala cez Atsunta až do Shatili. Na lúke za dedinou sme si večer rozložili stan a unavený z cesty a plný očakávaní z novej krajiny zaspali rýchlosťou blesku.

pivečko uprav (14) uprav (15) vyhlad z omalo Omalo – Dartlo – Checho – Parsma

Ráno nás zobudili kvapky ďažďa cinkajúce na stan. Hoci bol júl a pri plánovaní treku sme v tomto ročnom období počítali s lepším počasím, v celej oblasti už niekoľko dní pršalo a najbližšie vyhliadky neboli o nič lepšie. Obliekli sme si pršiplášte a vyrazili po ceste pre jeepy, ktorá sa postupne tiahne celým údolím rieky Alazani. Myseľ nám zamestnávali krásne výhľady, ktoré nepokazilo ani počasie a rozhovory s Adnanom, našim novým spoločníkom z Istanbulu. V trojici nám bolo veselo a kilometre ubiehali pomerne rýchlo. V dedinke Dartlo sme sa zastavili na krátky obed v reštaurácii označenej ako Café. Na začiatok sme si objednali džbán domáceho vína, syr, chlieb a grilovanú jahňacinu. Gruzínci z vedľajšieho stola nám ponúkli chachu, domácu ovocnú pálenku. My sme zase z batohu vytiahli niečo slovenské, takže potvrdzujem, gruzínsko – slovenské vzťahy sú opäť raz upevnené. Po zvyšok dňa sme kráčali proti rozbúrenému prúdu rieky (áno, stále pršalo) a míňali dve menšie dedinky, stáda oviec a niekoľko ďalších turistov z Čiech a Poľska. Do Parsmy sme prišli podvečer, začínalo sa stmievať. Hoci sme už v nohách cítili dnešných 30 kilometrov, narýchlo sme na malej lúke rozbalili stan a zahrali si futbalový zápas s dedinčanmi. My nevieme po Gruzínsky, oni po anglicky, ale ako by povedal Adnan, dobre sme si pokecali. Večera bola skromná, pozostávala z toho, čo si domáci mohli dovoliť. Za pár lari sme dostali čerstvo upečený chlieb, syr, chlieb, maslo, džem a bylinkový čaj. Poďakovali sme sa a zaľahli do spacákov.

romi foto fcb ikebana uprav (24) uprav (12)

Parsma – Dadikurta – Verghovani

Nastal čas rozlúštiť dilemu. Neboli sme si dvakrát istý, či v tomto nie veľmi priaznivom počasí pokračovať cez Atsuntu do Shatili, alebo sa spolu s Adnanom vybrať cez hory, inou trasou späť do Omala. Pri raňajkách sme sa dozvedeli, že cesta do Girevi je neprejazdná pre autá a ďalej vraj strhlo niekoľko mostov, a tak bolo rozhodnuté. Domáci nám na trek cez pohorie ponúkali koňa za 100 lari, čo nám prišlo dosť zbytočné, no neskôr sme zistili, že táto ich pomoc bola celkom dobre mienená. Cez most na začiatku Parsmy sme prešli na opačnú stranu rieky a kráčali späť približne 1,5 kilometra po prúde Alazani. Našli sme chodník vyšliapaný od koní, ktorý nás mal priviesť na vrch Nakle Khol (2903 m n.m.) A tak aj bolo. Po 3,5 hodine stúpania sme sa dočkali a vzhliadli horizont. Silný dážď a sneh nám trochu znepríjemnili záverečné stúpanie, no pocit stáť úplne „tam hore“ bol neopísateľný. Zelené lúky a nekonečné pohoria všade naokolo pôsobili ako dobíjač bateriek. Dlho sme sa nezdražili a vykročili smer dedina Varghovani, ktorý naznačovala drevená navigačná tabuľa: Varghovani 3km. A tu sa začal náš veselý príbeh: Story about 3 kilometers. Chodník pre kone sa zakrátko stratil, Adnanova mapa bola doslova nanič a tak sme sa riadili podľa GPS. Pred nami sa rozprestierali široké horské lúke, na ktorých sa pásli obrovské stáda oviec a kráv. Ok a teraz kade? Zostupovali sme inštinktívne v nádeji, že objavíme akýkoľvek chodník, ktorý nás dovedie nižšie z hôr. Od dobytka vyšliapaných cestičiek tu bolo mnoho, už len si vybrať tú správnu. Postupne sa pred nami odkrýval označený chodník. Viedol po prúde rieky raz z jednej, inokedy z druhej strany. Vydýchli sme si, podľa odhadu nám zostávali ešte 3 hodiny do cieľa a teda do Varghovani dorazíme za svetla. 3 kilometre na navigačnej tabuli sme šlapali úsmevných 5hodín. Stan sme tentokrát vymenili za posteľ v guest house s krásnym výhľadom na rieku a zelené údolie. Topánky sme mali do nitky mokré (rieku sme prebrodili asi 5 krát) a chceli sme si poriadne oddýchnuť. Rodina, ktorá guest house Lamata prenajímala, nám pripravila kráľovskú večeru a keďže vedeli ako tak po anglicky, pri poháre vína sme sa s nimi sedeli až do tmy.

uprav (4) uprav (6)

kolaz

jedlo po druheuprav (5) Verghovani – Bochorna – Omalo

Ráno sme z Verghovani vykročili s veľkým odhodlaním. Pred sebou sme mali takmer 30 kilometrov a chrbty nás už pod ťarchou báglov poriadne boleli. Cesta viedla popri malých dedinkách, ktoré obývalo len niekoľko rodín, poprípade boli úplne prázdne. Turistov sme stretli zopár, kráčali v protismere, pýtali sa na nás na prechod cez Nakle Khol. Po ceste prešlo aj niekoľko jeepov, ponúkali nám odvoz. Niektorý za peniaze, iný nám chceli skrátiť trek a krútili hlavou, vraj máme ešte kus cesty pred sebou. Krátke prestávky sme si urobili pri prameňoch s vodou, hodili niečo do úst a za sprievodu kvapiek dažďa pokračovali v ceste. Turisti na koňoch boli predzvesťou príchodu do Omala. Kone boli majestáne, s hustou hrivou a farebnými gruzínskymi sedlami. Adnan mal narodeniny a tak sme sa opäť zložili v guesthouse http://bit.ly/Sargiri_GuestHouse. Nedalo sa inak, 50-tka sa musí poriadne osláviť. Pred večerou sme si ešte obliekli pršiplášte a zamierili k pevnosti nad dedinou. Výhľad na kopce a pohoria, ktoré nás obklopovali sme si naposledy dosýta užili. Medzitým v guest house prestreli na stôl večeru. Dočkala som sa, najprv domáca polievka a po nej tradičná gruzínska dobrota, čerstvé chačapuri – chlieb plnený syrom. Okrem toho zelenina, zemiakový šalát a kopec domácich dobrôt. Zohrievali sme sa pri kozube, keď do jedálne vtrhli tri češky. V rámci medzinárodného programu učili gruzínčanov, ako predávať ručne robené suveníry a poskytovať turistom služby. A ako to už býva, okrem toho im aj ukázali, čo je poriadna zábava. Adnanova narodeninová oslava sa poriadne rozbehla, gratulácie prebiehali v niekoľkých jazykoch a darčeky pochádzali z rôznych kútov sveta, nakoľko sa naša spoločnosť rozrástla o ďalších cestovateľov. A poviem vám, nielen náš turecký kamarát bol dojatí. Na trek cez Tusheti mám úžasné spomienky a do Gruzínska sa raz určite vrátim.

uprav simi & adnan omalo uprav (16) uprav (18)


Oplatí sa vedieť

  • Voda sa dá nájsť skoro všade. Príroda je v Tusheti nedotknutá, takže sme ju pili bez tabliet. Riadili sme sa pravidlom, že ak je voda priezračná, nevidíme problém, prečo ju nepiť. Treba si však dávať pozor na stáda kráv či oviec v blízkosti prameňov. Nosili sme so sebou cca 1,5 litra vody na osobu.
  • Jedlo sme mali zabalené na 4-5 dní, no viac menej vždy je možnosť najesť sa v horských dedinách, ktorými prechádzate. Gruzínska strava je pestrá a chutná, na horách je o čosi jednoduchšia. Pochutnáte si na syroch, zelenine, šalátoch, chačapuri, či dokonca lievancoch s medom či džemom. Chlieb kúpite takmer všade, treba sa len popýtať.
  • Ak máte nachodené kilometre v nohách, treking cez Tusheti zvládnete bez problémov. Stací vám dobrá obuv, kondička, skúsenosti z divočiny a oceníte i turistické paličky. Špeciálne vybavenie nepotrebujete. Ak si netrúfate trekovať cez hory sami, v Gruzínsku nájdete ochotných a skúsených sprievodcov (aj slovenských): http://bit.ly/TrekkingInCaucasus
  • Pastierky spôsob života má v Tusheti dlhú tradíciu. Určite stretnete stáda oviec, či kráv. S najväčšou pravdepodobnosťou im dozor okrem pastierov budú robiť aj kaukazský ovčiaci. Pre každý prípad majte po ruke kaser, alebo aspoň palicu.
  • Omalo, častý východiskový bod pre turistov, leží na severnom svahu Veľkého Kaukazu blízko hranice s Ruskom v nadmorskej výške 2000 m. V roku 2002 bola dedina obývaná 58 ľuďmi. Administratívne patrí do okresu Akhmeta v kraji Kakheti. Obec sa člení na väčšie Dolné Omalo (Kvemo Omalo) a Horné Omalo (Zemo Omalo), ktoré sú od seba vzdialené asi 1,5 km.  V Omale sídli správa Národného parku Tusheti, nachádza sa tam tiež národopisné múzeum.
  • V Hornom Omale neprehliadnete veže stredovekej pevnosti Keselo. Ta bola postavená v priebehu mongolského vpádu do Gruzínska v 30. rokoch 13. storočia a pôvodne ju tvorilo 13 veží, do ktorých sa obyvatelia uchyľovali v čase nebezpečia. Neskôr bola používaná na obranu pri nájazdoch z Dagestánu a Čečenska. Od 19. storočia veže chátrali a na konci druhej svetovej vojny bola väčšina zničená červenou armádou. Od roku 2003 sa veže v pôvodnom štýle rekonštruujú, za tým účelom bola založená nadácia Keselo Foundation. Obnovených bolo 5 veží.

kolaz blog

A ak by ste pri plánovaní cesty do Gruzínska potrebovali doplniť info alebo mali otázky, rada pomôžem. Majte fajn deň, Simi


2 komentáre na Gruzínsko, za dobrodružstvom po Tusheti highway

  1. Anton Bendis
    13. september 2016 at 14:38 (1 rok dozadu)

    Ahoj , volám sa Tóno a zaujal ma tento článok . Mám na vás pár otázok a budem vďačný za odpovede pretože s partou chceme ísť tie
    ž na Kaukaz. 1. Máte skúsenosti aj s ďalšími časťami Kaukazu okrem Tusheti ?
    2. Ohladom počasia ,viem že 4mesiace v roku je to schodné ,aké ste mali počasie ? Na aké teploty sa treba pripraviť ?
    3. Je možnosť dáť si aj nejakú hrebeňovku ? 4. Čo by ste ešte odporúčali ?
    tono.bendis@gmail.com

    Odpovedať
    • tulajmesa.sk
      16. september 2016 at 11:38 (1 rok dozadu)

      Ahoj Tóno, v Gruzínsku som zatiaľ bola na trekingu iba v Tusheti, odporucam prechod z Omala do Shatili, pripadne, velmi si cestovatelia chvalia oblast Svaneti, kde je tiez hned niekolko super trekov. My sme boli v Gruzínsku na začiatku júla. Na horách nám pršalo takmer celý týždeň, rieky boli rozvodnené, terén rozmáčaný, no dalo sa to bez väčších problémov zvládnuť. Teploty boli cez deň okolo 20-25 stupňov a tým, že bolo zamračené, nočné teploty veľmi neklesali. V iných oblastiach však bolo počasie krajšie, slnečné, v Tbilisi dokonca cez 30stupoňov. Tipy na treking pošlem mailom. Pekný deň. Simi

      Odpovedať

Napíšte komentár